Milosť stavia na prirodzenosti
Zásada, ktorú v Ráde Svetla ctíme. Hovorí, že zrelý, dospelý, rozvinutý človek, osobnostne vyspelý je tým správnym "materiálom" na ďalší duchovný rast. Cieľom tejto etapy Rádu Svetla je preto v prvom rade napomôcť tomuto osobnostnému dozrievaniu.
Každý človek prechádza obdobím detstva, kedy sa namiesto skutočného života na život iba hrá. Táto hra je však dôležitá, pretože v nej a ňou dieťa rozvíja svoje sily a schopnosti, ktoré neskôr bude potrebovať.
Dospelosť začína vtedy, keď mladý človek začne opúšťať hru a začína vstupovať do skutočného života. V tom života začína konať skutočné veci, skutočné diela, zaujímať skutočné postoje, tvoriť skutočné vzťahy a brať na seba skutočnú zodpovednosť. Ako sa mu to podarí, to závisí do veľkej miery práve od toho, nakoľko dokázal v detstve počas hier rozvinúť svoje sily a schopnosti, ktoré teraz používa už naostro.
SKAUTSKÝ PROGRAM je práve o tejto hre. To mladým ľuďom ponúkame, je hra. Dobrodružnú hru. Nevoláme ich k "výchove", ani k "učeniu sa". Voláme ich k dobrodružnej hre. Samotnú hru sme však vydumali tak a hráme ju s nimi takým spôsobom, aby ich formovala a rozvíjala, aby pri nej rástli, aby mocneli ich vnútorné sily a schopnosti - hoci si to sami v zápale hry ani veľmi neuvedomujú.
ROVERSKÝ PROGRAM - a CESTA RÁDU SVETLA, ku ktorej týmto smerujeme - je už ale o skutočnom živote. Nie je to viac hra, ale realita.
Ak teda zbadáte, že mladí ľudia, s ktorými hráte skautskú hru, ju pomaly opúšťajú a začínajú robiť prvé kroky smerom ku skutočnému životu, je čas prejsť o level vyššie, k programu pre ROVEROV - k samotnému jadru Rádu Svetla.
Sebavedomie a sebaúcta
Toto je ďalší cieľ: skúsenosť úspechu, budujúca zdravé sebavedomie, ktoré človek v sebe nosí a nemusí si ho dokazovať frajerinou, alebo siláckymi rečami, či kúskami. Vraví sa, že nedostatok sebavedomia a sebaúcty je jedným z najväčších problémov našej mládeže a kto pracuje v školstve, alebo v podobnej oblasti, dá tomuto názoru bez váhania za pravdu!
Radosť z dokonalosti
Byť PERFEKTNÝM, byť dobrým, dokonalým, vynikajúcim, úspešným... to je niečo nesmierne úžasné, je to opravdivá rozkoš, takmer by som povedal droga - ale veľmi pozitívna.
Mnoho ľudí neverí, že takýmito môžu byť - a tak hľadajú náhradné zdroje tejto rozkoše. Občas týchto ľudí stretnete, ako sa flákajú ulicami, občas si vypijú, pofajčia, niekedy skúsia nejakú tú drogu a potom za ohlušujúcej hudbu skúšajú zabudnúť na to, že sami pred sebou sú nuly a sami sebe neveria, že by raz mohli v živote niečo dokázať.
Kto poznáte napríklad život Arnolda Schwarzenegerra... bol Rakušan, nebol slávny, nebol bohatý, nebol ani geniálny. Napriek tomu najprv dobyl športové nebo a stal sa legendou kulturistiky. Potom dobyl Hollywood a stal sa jedným z najznámejších a najlepšie platených hercov - a to napriek tomu, že nemal na herectvo takmer žiaden talent a kritika mu dodnes vyčíta, že schopnosť "hrať" je jeho najväčšou slabinou. Napriek tomu, povedzme rovno, že ako "filmové nemehlo", dosiahol až na vrchol. A potom, v čase, keď iní a talentovanejší herci už žili v štvrtom manželstve a prechádzali treťou protialkoholickou kúrou, Arnold zamieril k tretiemu vrcholu - a napriek tomu, že bol neameričanom, prisťahovalcom, dobyl pozíciu guvernéra Californie, jedného z najbohatších štátov sveta a ak raz bude (po zmene zákonov, ktoré jediné tomu bránia) prezidentom USA, nikto sa čudovať nebude. A ak sa opýtate, PREČO to všetko robí, odpoveď je jednoduchá: je to opojenie z úspechu, opojenie z toho, že dokážeme veľké veci, že sme super, perfektní, dokonalí...
DOKONALOSŤ JE OPOJNÁ! Je opojné byť dobrý a byť perfektný. Arnoldov príklad je príkladom toho, že je to možné pre každého, kto si verí a ide na to. Naučme našich skautov ochutnať tento opojný pocit!
Zmysel pre podnikavosť a dobrodružstvo
Život sám je dobrodružstvo. Kto hľadá v živote iba "istoty" a nedokáže v správnom čase správne zariskovať a urobiť odvážny krok, zväčša na to doplatí.
Je to o vedomí toho, že cesta nahor je otvorená, že ňou dokážeme kráčať - až k plnému a hodnotnému životu. Je to zistenie, že dobrodružstvo je pre PRIPRAVENÝCH krásne a vedie k hlbokej skúsenosti, to je ďalšia dôležitá skúsenosť, ktorú by si mal mladý človek z tohto programu odniesť!
Skúsenosť vzťahov
To isté, čo o kráse, sa dá povedať aj o vzťahoch. Mladí ľudia dokážu byť kamarátmi - ale koľkí sú si navzájom skutočnými priateľmi? Chlapci a dievčatá dokážu spoločne "chodiť" - ale koľkí naozaj zažili skutočnú, extatickú romantickú zamilovanosť? A koľkí ju hneď na začiatku rozbili okovanou bagandžou bozkávania sa a "rýchlovky" na záchode kdesi na diskotéke - bez toho, aby tušili, že práve rozdrvili niečo jemné a nesmierne krásne, že sa práve stali poľutovaniahodnými chudákmi, ktorí orabovali sami seba?
Objaviť, že vzťah, to je niečo silné, krásne, podmanivé, že priateľstvo je viac, než len spoločné flákanie sa po meste, doberanie sa, alebo dokonca spoločné pitie... to je ďalšie, o čo sa usilujeme a čo by sme chceli, aby mali mladí ľudia v skautingu možnosť prežiť.
Práve silné zážitky, dobrodružstvá, vzájomná pomoc a podpora, vodca ako jednotiaci princíp - to všetko sú nástroje na dosahovanie nášho cieľa.
Nové obzory
Antoine de Saint-Exupery hovoril, že láska - to znamená vzbudiť smäd a potom vyznačiť cestu k studni. Je v tom kus ozajstnej múdrosti:
- Pračlovekovi zrejme nikdy nechýbala automatická práčka, internet, samoobsluha ani televízia. Prečo mu nechýbali? Pretože ani netušil, že niečo podobné by vôbec mohlo jestvovať...
- Predpokladám, že nám by všetky tieto veci skutočne chýbali. Prečo? Pretože sme si na zvykli a ocenili sme ich kvality. Bez nich by v našom živote niečo chýbalo (v dobrom, alebo v zlom)
Jeden z veľkých problémov súčasnosti je istý stupeň duchovnej... retardovanosti?... Jednoducho stav, kedy mnohí mladí ľudia vôbec nedokážu vnímať hlbšie a jemnejšie veci, než sú tie na tej najprimitívnejšej rovine: jedlo, pitie, sexovanie, strieľačky na počítačoch a vybláznenie sa za ohlušujúceho rámusu na diskotéke. Ani netušia, že by mohlo jestvovať niečo vyššie, väčšie, krajšie. Podobajú sa ľuďom z Platónovho podobenstva o jaskyni:
Sokrates: Teraz teda porovnaj našu prirodzenosť, pokiaľ ide o vzdelanie a nevzdelanie s nasledujúcim podobenstvom. Predstav si ľudí v podzemnom príbytku podobnom jaskyni, ktorá má k svetlu otvorený dlhý vchod pozdĺž celej jaskyne. V tejto jaskyni žijú ľudia od detstva spútaní na nohách a šijach, takže ostávajú stále na tom istom mieste a vidia iba rovno pred seba, pretože putá im bránia otáčať hlavou. Vysoko a ďaleko vzadu za nimi horí oheň; uprostred medzi ohňom a spútanými väzňami vedie hore cesta, pozdĺž ktorej je postavený múrik na spôsob zábradlia, aké mávajú pred sebou kaukliari a nad ktorými robia svoje kúsky.
Glaukón: Vidím to pred sebou.
Sokrates: Predstav si ďalej, že pozdĺž tohto múrika chodia ľudia a nosia všelijaké náradia, ktoré prečnievajú nad múrik, podoby ľudí a zvierat z kameňa a z dreva, ľudské výrobky rozličného druhu, pričom, pochopiteľne, jedni z nosičov hovoria, druhí mlčia.
Glaukón: Predvádzaš čudný obraz a čudných väzňov.
Sokrates: Podobných nám. Myslíš, že by takíto väzni mohli vidieť zo seba samých a zo svojich druhov niečo iné ako tiene vrhané ohňom na náprotivnú stenu jaskyne?
Glaukón: Ako by aj mohli vidieť, keď sú celý život nútení nehybne držať hlavu?
Sokrates: A ďalej, neplatí to isté o predmetoch nosených pozdĺž múrika?
Glaukón: Čo iné?
Sokrates: Keby sa mohli medzi sebou zhovárať, nemyslíš, že by boli toho názoru, že menami, ktoré dávajú tomu, čo vidia pred sebou, označujú skutočné predmety?
Glaukón: Nevyhnutne.
Sokrates: A čo keby to väzenie odrážalo od náprotivnej strany aj ozvenu? Kedykoľvek by niektorý z prechádzajúcich nosičov prehovoril, myslíš, že by za pôvodcu tohto hlasu pokladali niečo iné než prechádzajúci tieň?
Glaukón: Nie, pri Diovi.
Sokrates: Rozhodne by títo ľudia nemohli pokladať za pravdivé nič iné než tiene tých umelých vecí.
Glaukón: Nevyhnutne.
Sokrates: Pozoruje teraz, ako by to bolo s ich oslobodením z pút a vyliečením z nerozumnosti, keby sa im to, prirodzene, prihodilo takto: Keby jeden z nich bol zbavený pút a prinútený odrazu vstať, otočiť šiju, ísť a pozerať hore do svetla, mohol by to urobiť iba bolestne a pre oslepujúci lesk by nebol schopný dívať sa na predmety, ktorých tiene vtedy videl; čo by podľa teba povedal, keby mu niekto tvrdil, že vtedy videl iba preludy, ale že teraz vidí správnejšie, lebo je oveľa bližšie ku skutočnosti a obrátený ku skutočným predmetom, a keby mu na každý prechádzajúci predmet ukázal a nútil by ho povedať, čo to je, nemyslíš, že by bol zmätený a domnieval by sa, že predmety vtedy videné sú pravdivejšie ako tie, ktoré teraz ukazujú?
Glaukón: Oveľa pravdivejšie.
...
Sokrates: A keby ho nútil pozerať do svetla samého, boleli by ho oči, odvracal by sa a utekal k veciam, na ktoré sa môže pozerať, a bol by presvedčený, že tie sú skutočne jasnejšie ako veci, ktoré sa mu teraz ukazujú?
Glaukón: Tak je.
Sokrates: Keby ho však niekto násilím odtiaľ vliekol cez drsný a strmý východ a nepustil by ho, kým by ho nevytiahol na slnečné svetlo, nepociťoval by azda bolestne toto násilie a nevzpieral by sa, a keby prišiel na svetlo, mohli by azda jeho oči plné slnečného žiaru vidieť niečo z toho, čo sa mu teraz uvádza ako pravdivé?
Glaukón: Nie, aspoň nie hneď.
Sokrates: Myslím, že by si musel na to privyknúť, keby chcel vidieť veci tam hore. Najprv by asi najľahšie spoznal tiene, potom obrazy ľudí a ostatných vecí zrkadliacich sa na vode, neskoršie potom skutočné predmety; ďalej by potom nebeské telesá i samu oblohu ľahšie pozoroval v noci, pozerajúc sa na svetlo hviezd a mesiaca, ako vo dne na slnku a slnečné svetlo.
Glaukón: Zaiste.
Sokrates: Napokon by, myslím, mohol pozerať na slnko, nie na jeho obraz na vode alebo na nejakej inej ploche, ale na slnko samo osebe na jeho vlastnom mieste, a mohol by tiež pozorovať, aké je.
Glaukón: Nevyhnutne.
Sokrates: A potom by si už urobil o ňom úsudok, že práve ono spôsobuje ročné obdobia, obeh rokov a všetko riadi vo viditeľnom svete a že v tom zmysle je aj príčinou všetkého, čo predtým videl v jaskyni.
Glaukón: Je zrejmé, že by potom na to prišiel.
Sokrates: A čo keď si spomenie na svoj prvý príbytok, na svoju tamojšiu múdrosť, na svojich tamojších spoluväzňov, nemyslíš, že sa bude pokladať za šťastného pre túto zmenu, tamtých však bude ľutovať?
Glaukón: A veľmi.
Sokrates: Ak mali vtedy medzi sebou zavedené určité pocty, pochvaly a dary pre toho, kto najbystrejšie vnímal prechádzajúce predmety a najlepšie si vedel zapamätať, ktoré z nich obyčajne chodili prv, ktoré neskoršie a ktoré súčasne, a na základe toho vedel najistejšie predpovedať, čo príde, myslíš, že by po nich túžil a závidel tým, čo boli u nich vyznamenaní poctami a mocou? Alebo nie naopak, že by chcel, ako hovorí Homér: Żiť sťa nádenný robotník pracovať na poli u mňa s majetkom malým a radšej by čokoľvek vytrpel, než aby mal mať také klamné predstavy, a tak žil ako tam?
Glaukón: Aj ja si myslím, že by radšej čokoľvek chcel vytrpieť, než žiť tamtým spôsobom.
Sokrates: A uváž ešte aj toto. Keby takýto človek opäť zostúpil dolu a posadil sa na to isté miesto, nenaplnili by sa mu oči tmou, keby tak náhle prišiel zo slnka?
Glaukón: Iste.
Sokrates: Keby sa však mal v posudzovaní oných tieňov pretekať s tými, ktorí sú ešte stále väzňami, pokiaľ sa mu mihá pred očami a skôr, než by sa mu oči upokojili - toto privykanie by netrvalo krátko - nevysmiali by ho a nehovorili o ňom, že z tej cesty hore prichádza so skazeným zrakom a že nestojí za pokus ísť hore? A keby toho, kto by ho chcel vyslobodiť z pút a priviesť hore, mohli nejako dostať do rúk a zabiť, či by ho nezabili?.
Glaukón: Iste.(porov. Platón, Ústava, VII, 514 - 516)
Na jednej strane ich vidíte, ako stále niečo hľadajú, stále sa usilujú naplniť prázdnotu, ktorá v nich je,...
... ale na druhej strane vidíte, ako stále znova a znova skúšajú len tie "tiene na stene jaskyne", pretože celkom úprimne ani netušia a neveria, že by mohla jestvovať nejaká iná realita, niečo vyššie a vznešenejšie. A teraz tým nemyslíme len duchovný život, ale napríklad aj celkom "obyčajné" Beethowenove symfónie, Bachove fúgy, obrazy starých majstrov, alebo nádheru voľnej prírody.
Prvým krokom k duchovnému prebudeniu by teda mohlo byť prebudenie človeka voči kráse. Vo svete, kde je omnoho ľahšie (a komerčne bezpečnejšie) napísať knihu, alebo natočiť film, ktorý je šokujúci, alebo nejaký krvák, než sa riskantne pokúšať o dielo, ktoré by bolo krásne, im skúsiť túto krásu ukázať.
Práve o toto sa usilujeme, keď sa snažíme do skautingu vnášať krásu a romantiku. Ak dokážete svojich skautov otvoriť kráse, ak im pomôžete uvidieť, že stoja na úpätí hory, ktorá sa dvíha až k oblakom - potom táto etapa skautského programu splnila svoj účel.
Reflexia, dumky, romantika, príroda, silné dobrodružstvá, preverujúce a upevňujúce vzťahy a pocit spolunáležitosti - to sú nástroje tohto poslania!
A potom - potom si mladý človek konečne uvedomí, že je tu ešte niečo, niečo nesmierne jemné, ale súčasne mocné a fascinujúce: skutočný svet DUCHA. Nielen prázdne, mechanické a nepochopené praktikovanie náboženstva, ale skutočný, krásny, podmanivý Boh. To je ono Platónovo "Slnko". A keď ho už raz na vlastné oči uvidí, nenechá sa od neho odlákať, ale zamiluje si ho. Ale kým sa tak stane, objavovanie krásy, ktorá okolo nás je, je prvým krokom k objavu Boha.
Ak chcete, môžete si to konkrétne rozkresliť aj do Maslowovej pyramídy:
- Bežne sa stretáme s mladými ľuďmi, ktorí sa pohybujú len v tej najspodnejšej rovine (stačí, ak navštívite niektorú strednú školu, alebo učilište...) - a dúfajú, že sa dostanú do tej druhej, vyššej, v podobe dobre platenej roboty.
- V skautingu im teda najprv ukazujeme, že jestvuje skutočné priateľstvo, prijatie, skutočná "priateľská láska", ako to nazývajú psychológovia.
- Potom im ukazujeme a odhaľujeme ich hodnotu, cenu - a ich potenciál, možnosti a schopnosti, ktoré v sebe nosia.
- Nakoniec ich (obrazne povedané) vezmeme za ruku a ukážeme im Cestu, ktorá prekračuje hranice bežného sveta, Cestu podmanivú a krásnu, ktorá vedie na rovinu ducha.
